Spontánnosť a nevyšliapané cesty

Svet je plný ľudí, ktorí robia iba to, čo vedia. Majú svoje vlastné pravdy a sú zamknutí v svojom svete. Všetko robia dobre a nerobia chyby. Viete aká je to sloboda robiť chyby? Neverili by ste. Doprajte si ju!

Niekedy treba zaradiť rozumu spiatočku a srdce pustiť na plný plyn. Rozum zomrie s hlavou, ale čo do srdca zapíšete, pôjde s vami do neba. A možno aj ďalej. Takže ja hovorím toto….niekedy potrebujete len utrhnúť kolieska na bycikli. Pre istotu preložené do ľudskej reči. Byť dobrodruh. Vysvetlím nižšie.

Buď budem dobrodruh, alebo ustrašený  strachoprd ako hovoríme s Dandy.Nechcem sa životom prebáť.
the-festival-of-colors-2390077_1920

Cítiť sa zas ako dieťa, keď sa niečo nové učíme a neide nám to. Akoby sme jedli prvýkrát príborom. Dovoliť druhým aby nám ukázali čo vedia lepšie ako my. Ukázať, že niečo nevieme. Všetko nové najprv spoznať, ochutnať, objaviť, vyskúšať. Byť otvorenejší, ústretovejší, zablúdiť a nájsť sa.

Takže o čom to vlastne je? O utrhnutých kolieskach! Normálne sme ich bez hanby urvali z bicykla. Mali sme taký malý bicykel JIPI. S pomocnými kolieskami. Byciklovali sme sa pred blokom a odrazu nás napadlo dať ich preč. Nech už jazdíme ako veľkí. Segra to už vedela a my s bratom sme si boli istí, že to “dáme” tiež.

children-2586002_1920

Mama a otec boli v nedohľadne – z detského pohľadu to znamená 5 min. do ich príchodu, už idú po schodoch, alebo vzdialenostne – za  rohom, na záchode apod. S mravčením v bruchu a nadšením v srdci sme teda z nutnosti a časovej tiesne tie pomocné kolieska utrhli. Vymontovať sa len s pomocou detských ručičiek nedali. Fakt sme to skúšali do úmoru. Asi tak 10 sekúnd.

No a potom…tak potom sa stal skutočný nefalšovaný zázrak. Naučili sme sa s bratom bicyklovať. Bez pomocných koliesok. Za pár minút.

Šialene sme sa tešili a nevedeli sme sa dočkať, kedy to rodičom ukážeme. Bolo to aaaaaaaaaaa. No najlepšia chvíľa v živote. Už sme neboli deti. Neviem ako brat, ale ja som sa cítila ako, ako….už mi patril svet. Už som vedela všetko dôležité, čo treba vedieť. Patrilo to medzi dospelácke veci. Ako jesť príborom, nosiť opätky, šoférovať, natrieť si sám chlieb a tak. Boli sme majstri sveta a nenormálni frajeri.

A potom došla mama. Čo vám poviem – asi ani netreba. Ale rada bola. Naozaj. Len to boli také tie zmiešané emócie, keď neviete, či roztrhnúť či pochváliť. Ten kto má deti vie úplne presne o čom hovorím. Každý rodič má svoju kategóriu- zmiešané pocity.

water-3354062_1920

Veď ja viem, ja viem. Mali by byť rozumnejší. Tiež som iba mama a nemusí byť všetko zničené a potrhané. Hlavne keď stačí 5min. počkať alebo kuknúť sa domov. Ale skúste si spomenúť na nejaký podobný radostný pocit. Plný nadšenia. Kedy sa svet zastavil a vy ste boli jeho stredom. Lebo ste boli najlepší, najšikovnejší. Žiarili ste a narástli aspoň o 5cm. A ešte aj s tými kolieskami ste si dokázali poradiť. Úplne sami!

Práve preto sa snažím v Dandy tú spontánnosť polievať a pestovať. Pretože viem, aká je blahodárna a životodarná. Povzbudzujem ju, nech sa nebojí skúšať nové veci. Že keď sa niečo chce naučiť, musí to len začať robiť.

Netreba hneď špeci bicykel, ani špeci podložku na jogu, ani špeci výstroj na lezenie, na behanie, ani hento ani tamto.  Ako v reklame. Bez toho a hentoho to nezvládnete, lebo sa stane toto a ono a možno aj to najhoršie. Že sa to naučíte robiť bez toho a tamtoho! Nie hľadať dôvody, že nemôžte, lebo nemáte dobré tenisky a ……Kto chce niečo robiť hľadá spôsoby, kto nie hľadá výhovorky. Nečakajte na nové tenisky, ale bežte. Aj bez nich. Urobíte aspoň prvý krok. Čítala som o chlapovi, ktorý behá bosý. Takže ak chcete začať, stačí iba začať.

family-1839662_1920

Ale k veci. Spontánnosť. To je tá vec čo stojí aj za utrhnuté kolieska, keď naliehavo volá. Už dávno som si dala predsavzatie, že skúsim niečo nové, tak často ako sa ukáže príležitosť. Hocikedy. Zdá sa vám to málo? Verte či nie, niektorí si netrúfnu. Skúsim jesť nové jedlá. Rukami. Ostrihať sa. Aj sama.

Urobiť blbosť čo vás napadne a keď ju urobíte, hneď sa cítite lepšie. Ako pirát, dobrodruh, objaviteľ. Netvrdím, že všetci zainteresovaní sa z toho budú citíť skvele. Asi tak ako naši rodičia so zmiešanými pocitmi

ciara

Skúsim dať zoznam, čo som za posledný čas skúsila ja. Aspoň niečo z toho.

  • Začala som písať blog.
  • Kúpila som si ponožko-topánky. Skinners. Vždy keď ich beriem na nohy, viem že sa na mňa všetci v ten deň budú usmievať:-) Pre niekoho potrhlé, ale ja som v tom chodila po horách aj kade tade a bol to úplne nový zážitok.
  • Skúsila som online kurz.
  • Zašívala záplaty na šijacom stroji-spontánne.
  • Zlomila na stroji ihlu-tiež spontánne (3x) !!!
  • Robila som to, čo som milovala a dokonca mala čas na svoje myšlienky. Ale akokeby mi neprúdila krv v žilách. Išla som na autopilota. Všetko ako má byť, ale aj tak som cítila taký zvláštny nepokoj. A tak som sa pomodlila. Neviem ako to robíte vy, ale ja si zvyknem zaželať. A viem, že keď mám v srdci takú skutočnú túžbu, tak želanie odišlo a čaká na vybavenie. Neželala som si nič konkrétne, iba sa pohnúť ďalej. Iba tam hore vedia, ako nám to majú splniť naozaj najlepšie.

A stalo sa niečo nemysliteľné a za bežných okolností nesplniteľné. Mohla som cestovať. Po návrate som dostala príležitosť odísť. Skúsiť to. Aj s Dandy. Bez jazyka bez prípravy. Tak som si povedala, že keď to neskúsim teraz tak kedy? A “utrhla som kolieska.”

DSCF5647

Thajsko 2017

Vedela som, že keď nebudem mať odvahu spraviť to teraz, tak to nespravím nikdy. Niekedy treba mať odvahu spraviť krok do prázdna. A aj keby všetko dopadlo inak ako si predstavujem, tak toto rozhodnutie neľutujem. Lebo mi rozprúdilo krv v žilách. Príležitosť prišla ako splnené želanie a bolo iba na mne či ju využijem.

  • Učila som sa twinskejtovať. Kto nevie čo to je nech skúsi kuknúť na nete. Ešte lepšie vyskúšať. Nevedela som sa na to ani postaviť. Skúšala som to zahelmovaná,  zachráničovaná s vankúšom na zadku. Doslova. Aaa žijem. V podstate..
  • Dovolila som mojej dcére aby ma ostrihala. Mala len 5rokov. Cítila sa veľmi dôležito. A potom ešte 2x. To už bola wirklich profi:-)
  • Nikdy som nevedela maľovať. Tak som začala maľovať Van Gogha – Strom želaní. Podľa číselnej schémy samozrejme. Stále čaká na dokončenie. Keďže ja neviem stále maľovať.  Ani podľa číselnej schémy.
  • Vypýtala si kompenzáciu za zrušený let. Vrelo odporúčam. Znižuje hnev z presedeného zadku asi tak o 250€.

Lebo iba keď vybočím z konfortej zóny, tak sa niečo zmení. Viete čo treba spraviť keď chcete aby vám bolo lepšie? Začať robiť niečo, čo robiť neviete. Hocičo. Nemyslím obrovské zmeny. Iba dobrodruh vie, že cesta k nim je vydláždená kopcom tých malých zmien. Každodenných. Toto bolo iba zopár mojich.

Ako povedal Albert Einstein

"Šialenstvo je robiť rovnakú vec opakovane a očakávať iné výsledky."
travel-2604981_1920

Niekedy jednoducho treba urthnúť kolieska ak srdce káže a príležitosť ukazuje.  Lebo iba nové veci nás niekam posúvajú. Ak neskúsime robiť nové veci zo strachu zo zlyhania a strápnenia, neviem kedy si stihneme tohto sveta užiť. Môžme si dovoliť robiť čokoľvek. A môžme byť kýmkoľvek si dovolíme byť.

Môžte si byť absolútne istý, že vždy sa nájde niekto kto povie, že vám asi šibe, že na to nemáte vek , vzdelanie, odvahu, že to nezvládnete a …(dopľnte podľa potreby). Hlavne nevyzerať ako šibnutý, lebo sme dospelí a tí už všetko vedia.

Veľmi pekne to povedal Paulo Coelho v knihe Pátá hora

“ Každá duše stejně jako říčka a rostlina potřebuje cosi jako déšť. Naději,víru,důvod k životu. Když je nemá, všecko v té duši zmírá, i když tělo ješte přežívá; a lidé budou moci říkat: „Tady v tom těle býval kdysi člověk.“

(Niekedy píšem po česky preto, lebo rada čítam po česky. Ale pevne verím, že všetci rozumiete.)

man-1246233_1920

Snažím sa žiť tak, aby môj svet nemal hranice. Dúfam, že sa budem učiť, aj keď budem mať 110 rokov. Kľudne aj hrať ping pong. Alebo začnem chodiť na astronómiu. Alebo sa dokonca vydám! Budem sa stále smiať až do rozplakania….deti zvyknú hovoriť až do počúrania. Vtedy cítim, že žijem. Pretože je úplne jedno koľko rokov mám. Nechcem zomrieť ešte za živa.

man-under-waterfall-2150164_1920

Viem, že to niekedy cítite aj vy. Chuť spraviť niečo nové, iné, čo ste ešte nerobili. Maličkosti, v ktorých vás priatelia nespoznajú. Ani váš otec, mama, teta, ani sestra nie. Nebojte sa prekvapovať. Hlavne sami seba. A neskúšajte sa za to cítiť zle. Aj keby to nevyšlo. Žiadny výsledok nie je zlý. Lebo neide o to, aby to dopadlo dobre. Ani aby bol výsledok vždy správny. Správne výsledky v tomto prípade neexistujú. Ani chybné kroky. Sú iba tie kroky vpred. Každý vás niečo naučí.

Nehovorím, že sa treba na všetko vykašľať. Lebo chlebom sme živí. Iba hovorím, že keď život a veci ktoré robíme nám neprinášajú radosť a neposúvajú nás dopredu, tak život neprežijeme, ale prehnijeme. Potom sme ako koryto rieky bez vody. Nič nám nedáva vlahu. Ja nechcem zomrieť skôr ako naozaj zomriem. Určite ani vy nie.

sunset-599826_1920

Preto skáčem oboma nohami naraz a trhám kolieska. Vždy keď mi to osud dovolí a vesmír priveje do cesty. Lebo ja si vyberám ako budem žiť.

Nedovoľte, aby vás ťahal strach a predsudky iných dole. Je to ich strach. Nie váš. Pretože ste dobrodruh. Presne tak ako ja. Máte to v sebe. A tým som si úplne a nabetón istá. Nepotrebujete chodiť po vyšliapaných cestičkách. Vyšľapte si tu svoju. Tak ako sa vám chce. Deň za dňom.

5 thoughts on “Spontánnosť a nevyšliapané cesty

  1. Andrea Srankova píše:

    Velmi inspirativne. Akoby to otvorilo vo mne novu komnatu, akoby som si pecitala nieco, na co dlho hladam slova a neviem ich najst a popisat svoju situaciu… dakujem. Krasa.

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s